História medovnikárstva
Medovník, často nazývaný perník má dlhú tradíciu výroby. Záznamy siahajú do čias Veľkého Ríma, ale predpokladá sa, že výroba medovníkov začala oveľa skôr, možno v časoch, keď človek objavil med a začal piecť. Často sa med pridával do sladkého pečiva ako náhrada cukru.
Z Ríma sa postupne rozšíril do celej Európy, takže nemôžme povedať, že je to naša, slovenská špecialita. Stal sa obľúbenou pochutinou pre jej trvácnosť, pretože med má veľmi dobré konzervačné vlastnosti.
Do medovníkov sa začali pridávať zmesi aromatických korenín pre príťažlivú vôňu a príjemnú chuť. Ďalší dôvod bol chuťovo svoje výrobky odlíšiť od konkurencie.
Každý výrobca mal svoj recept, ktorý si úzkostlivo strážil. Tento recept sa dedil z otca na syna rovnako, ako my pokračujeme v predávaní tohto remesla, receptu na medovníky a samozrejme receptu na špeciálnu koreninovú zmes.
Medovníky a perníky sa často zamieňajú. Rozdiel je v úprave medu pred samotným pečením. Kým medovníky sa pečú zo surového medu, perníky sa vyrábajú z uvareného medu.
V 15. storočí sa na Slovensku objavujú prvé zmienky o remeselnej výrobe medovníkov. Postupom rokov sa toto remeslo rozvíjalo a medovnikári boli vo svojej dobe vážení ľudia.
Prvý medovnikársky cech vznikol v Bratislave a postupne sa zakladali ďalšie. Jedným z nich bol aj v 17.storočí založení medovnikársky cech v Kremnici, ktorého tradíciu nesieme ako rodinnú tradíciu už po dnešok.
Koncom 19.storočia a začiatkom 20.storočia začalo medovnikárstvo rapídne upadať, pre konkurenciu cukrového pečiva až toto remeslo na Slovensku nakoniec prakticky zaniklo.
Výroba medovníkov pretrváva v domácnostiach pri príležitosti Vianoc, Veľkej Noci, prípadne iných sviatkoch a v malovýrobniach ako je naša, v malovýrobniach, ktoré si ctia odkaz starých majstrov, v malovýrobniach, ktoré nedovolia, aby sme sa o medovnikárske dočítali iba v historických knihách.